5 krat na Onkologií. Spolu s Hosťami.

Onkológia našimi očami,
alebo, čo zaujímavé sme zažili 20. 10. 2010 J

Už sa stáva pravidelnosťou naša „onkologická návšteva.“ Tentokrát sme sa stretli
v staronovej zostave (hlavná organizátorka - Ivka, základný kameň celej akcie –
Mário, stálice – Mirka, Martuška a Veronika, zabávač večera – Miško, nestranný
pozorovateľ – Katka, nováčik – Janka a „hlavné hviezdy programu“ – Julo a Ivka).
Našou prítomnosťou sme poctili personál oddelenia už po piaty raz a snažili sme
sa odovzdať niečo ďalej. Niečo, čoho máme na rozdávanie. Je to naša ochota
slúžiť, pomôcť, usmiať sa, vypočuť, porozprávať a hlavne: povzbudzovať spevom
ľúbezným, krásnym a snáď aj počúvateľným J
Na tento výnimočný deň sme sa dlho a poctivo pripravovali na pravidelných
nácvikoch, ktoré boli plné driny, rozhovorov, nervov a lúčenia sa s hlasivkami. No
určite tieto nácvikové chvíle neľutujeme a berieme ich ako správne využitý čas, ktorý
zaberá iba malý priestor z našich dlhých životov.
Po úvodnom zvítaní, zoznámení, vyobjímaní a rozhovoroch sme si trošku precvičili
naše pracovné nástroje – hlasivky, aby sme dobre zvládli túto náročnú a krásnu
úlohu, a potešili uši našich vzácnych poslucháčov.
Úvodného slova, príhovoru sa ujala Ivka, ktorá nám predstavila vznik a vývoj tejto
fantastickej akcie. No malý priestor na doplnenie dostal aj Mário. Po stručných
a základných informáciách sa mohol začať náš pripravený program. Julo s Ivkou
nás povzbudili vlastným svedectvom, ktoré dojímalo naše srdcia a prinútilo sa
zamyslieť nad našou vierou. Či je iba „tradičná,“ alebo naozaj živá. Dokážeme Bohu
zveriť svoj život a veriť tomu, že má pre nás pripravené naozaj niečo lepšie? Alebo
sa spoliehame iba sami na seba, na vlastné sily, možnosti? Modlíme sa za dážď
v období sucha s dáždnikom v ruke?
Okrem naozaj dojemných príbehov sme mali možnosť chváliť a ďakovať Bohu
v piesňach našich hostí. Dokonca sme sa stali poslucháčmi hudobnej novinky
tejto skvelej gospelovej kapely. Po zhruba pol hodinke sme sa dosali na rad aj my,
amatéri. Našou úlohou bolo potešiť ucho poslucháča a zaspomínať si na staré,
mladé časy i oprášiť svoj hudobný ľudový repertoár. Z archívu sme vytiahli také hity,
ako napr. Slovenské mamičky, Na Orave dobre, A od (t) Prešova, V záhradôčke pod
okienkom, V pondelok doma nebudem, a pod. Samotné vstupy medzi jednotlivými
piesňami boli vyplnené pripravenými, trefnými a hlavne vtipnými hláškami nášho
večerného moderátora – Miška.
Po vyčerpávajúcom speve, zábave sme sa vrhli do vyhodnotenia tradičnej miestnej
ankety, vzájomného spoznávania v podobe kola základných informácií, ktoré
pokračovalo aj osobnými rozhovormi mimo ostatných.
Nekonečné, namáhavé nácviky a skúšky našej trpezlivosti sa odrazili na vydarenom
hudobnom programe. Pevne verím tomu, že každý jeden z nás neľutuje svoj osobný
čas strávený na tejto akcii. Pre každého jedného to bolo povzbudením, časom
zamyslenia, spoznávania a nadväzovania kontaktov. Vieme, že sa určite znova
stretneme a budeme pokračovať v našich vychodených stopách, prípadne vytvoríme
nové, ktoré vietor neodveje a voda nezaplaví,.....

Krv dieťaťa - príbeh

Je to veľmi neobvyklé a preto tam posielajú nejakých lekárov, aby to vyšetrili. Veľa o tom nerozmýšľaš, ale v nedeľu po návrate z kostola počuješ v rádiu ďalšiu správu. Len už nehovoria o troch dedinčanoch, ale už je to 30.000 dedinčanoch niekde hlboko v horách Indie a večer to je už v TV. CNN ukáže krátku správu. Smerujú tam ľudia z Centra pre choroby v Atlante, pretože také rýchle šírenie choroby je dosial nevídané. Pondelok ráno, keď vstaneš, je to hlavná sprava. Nie je to však už len India, ale aj Pakistan, Afganistan, Irán a skôr ako si to uvedomíš, počuješ tuto správu všade a už dostala aj meno "záhadná chrípka". Prezident sa vyjadril, že on a všetci sa modlia a dúfajú, že sa to tam všetko znovu napraví. Ale každý je zvedavý, ako to zvládneme...?
Odrazu francúzsky prezident urobí vyhlásenie, ktoré šokuje Európu. Uzatvára hranice. Nijaké lety z Indie, Pakistanu, alebo z iných krajín, kde sa to vyskytlo. A preto ten večer pred spaním pozeráš trochu CNN. Sánka ti klesne v dive, keď prekladajú z francúzštiny plačúcu ženu: Jej muž zomiera v parížskej nemocnici na tú záhadnú chrípku. Prišlo to už do Európy. Vypukne panika. Veľká Británia zatvára hranice, ale už je neskoro. South Hampton, Liverpool, North Hampton a je utorok ráno, keď prezident Spojených Štátov vydá nasledovné vyhlásenie: "Vzhľadom na riziko národnej bezpečnosti, všetky lety z a do Európy a Ázie sú zrušené. Ak sú vaši drahí v zámorí je mi to ľúto. Nemôžu sa vrátiť, kým na to nenájdeme protiliek." Za štyri dni je náš národ pohrúžený do neuveriteľného strachu. Ľudia predávajú malé masky na tvar, hovoriac: "Čo keď to príde aj k nám?" A kňazi v chrámoch hovoria: ,Je to rana od Boha."
Je streda večer a ty si na mod1itebnom stretnutí v kostole, keď niekto pribehne z parkoviska a volá: "Zapnite rádio, zapnite rádio!" A keď kostol počúva malý tranzistor postavený pred mikrofónom, ozýva sa správa: "Dve ženy ležia v nemocnici v Long Island a umierajú na tú záhadnú chrípku." V priebehu niekoľkých hodín sa zdá, že to zaplavuje krížom celú Zem. Ľudia pracujú bez oddychu v snahe nájsť protilátku. Nič ale nezaberá. Kalifornia, Oregon, Arizona, Florida, Massachusetts.
Je to akoby sa to rútilo cez hranice. A potom sa odrazu roznesie tá správa. Rozlúštili kód. Existuje liečba. Možno vyrobiť protilátku. Treba k tomu krv niekoho, kto nebol nakazený! A tak sa celým stredozápadom nesie všetkými spôsobmi núdzová správa, že každého prosia, aby urobil jednoduchú vec: Aby každý zašiel do miestnej nemocnice.
Keď tam ty a tvoja rodina prichádza v piatok neskoro večer, je tam už dlhý rad. Sestry a lekári vychádzajú, pichajú do prstov, odoberajú krv a nalepujú štítky. Tvoja žena a deti sú tiež tam, berú im krv a potom hovoria: "Počkajte na parkovisku a keď zavoláme vaše mená, tak môžete ísť domov. Postávaš tam so svojimi blízkymi, vystrašený, čudujúc sa, čo sa to na svete deje a či je to už koniec sveta.
Odrazu z nemocnice pribieha mladý muž a kričí! Kričí, nejaké meno a máva papierom. Čo? Volá to meno ešte raz! A tvoj syn ťa potiahne za sako a hovorí: "Ocko, to som ja." Skôr, ako si to uvedomíš, schytia tvojho chlapca. "Počkajte chvíľku." "Prestaňte!" A potom hovoria: "Je to v poriadku, jeho krv je čistá, jeho krv je stopercentná. Chceme sa presvedčiť, že nedostal tú chorobu. Myslíme si, že má tú správnu krvnú skupinu."
O pár minúť neskôr, vychádzajú lekári a sestry, plačú a objímajú sa, niektorí sa dokonca smejú. Je to prvýkrát, čo niekoho vidíš smiať sa za ten týždeň - a jeden starý lekár prichádza k tebe a hovorí: "Ďakujeme, pane. Váš syn má bezchybnú krv. Je čistá, rýdza a my môžeme vyrobiť protiliek." Ako sa tieto slová rozšíria dookola po preplnenom parkovisku, ľudia kričia, modlia sa, smejú a plačú. Potom ale ten sivovlasý lekár odtiahne teba a tvoju ženu bokom a hovorí: "Môžete na chvíľočku? Nemysleli sme si, že darca bude taký malý a my potrebujeme... Potrebujeme podpísať prehlásenie o súhlase." A v tej chvíli starému lekárovi mizne úsmev a hovorí: "Nemysleli sme si , že by to mohlo byť malé dieťa. Neboli sme pripravení! "Potrebujeme ju všetku!" "Ale, ale..." nerozumieš. "Hovoríme o tomto celom svete. Prosím podpíšte. My - my ju potrebujeme všetku". "Ale nemôžete mu dať transfúziu?" "Ak by sme mali čistú krv, mohli by sme. Môžete podpísať? Chcete podpísať?"
V nemom tichu to urobíš. Potom oni povedia: "Chcete byť s ním ešte chvíľku, kým začneme?" Dokážeš sa vrátiť? Dokážeš sa vrátiť do miestnosti, kde on sedí pri stole a pýta sa: "Ocko, čo sa deje?" Dokážeš ho vziať za ruku a povedať: "Synček môj, ty vieš, že ťa mám rád a nikdy by som nedopustil, aby sa ti stalo niečo, ak by to nemuselo byť. Rozumieš?" A keď sa ten starý lekár vráti a povie? "Je mi to ľúto, ale my, my už musíme začať. Ľudia na celom svete umierajú." Dokážeš odísť? Dokážeš vyjsť von zatiaľ čo on hovorí? " Otecko? Otecko? Prečo - prečo si ma opustil?"
A na ďalší týždeň, keď je slávnosť na počesť tvojho syna a niekto pri tom spí a iní ani neprídu, lebo idú po nákupoch a iní prídu s okázalým úsmevom a len predstierajú, že ich to zaujíma. Nevyskočíš a nepovieš: "Môj syn zomrel pre teba! Teba to vôbec nezaujíma?
To je to , čo Boh chce povedať: "Môj syn zomrel pre teba. Vieš, ako veľmi sa ma to dotýka?" Otče, keby sme to videli Tvojimi očami, tak nám to zlomí srdce. Možno teraz začneme viac chápať Tvoju veľkú lásku k nám.

Svedectvo Marta s Martina

Ako som sa dostala k viere?!
Volám sa Marta a pochádzam z Martina. Toto mesto určite nepatrí k veľkomestám a nádherné na ňom je to, že z každej strany ste obklopení krásou hôr. A možno to bude trúfalé, ale svoj život prirovnám k mestu. Môj život napĺňa veľa ľudí – rodina, priatelia, moje rozhodnutia, skutky a navyše oplýva Božou krásou, nádherou.
Dá sa povedať, že dlhý čas som žila svoju vieru povrchne. Od detstva som chodila každú nedeľu do kostola, lebo som musela. Niekedy som sa z tejto povinnosti chcela vyzuť. Po 1. svätom prijímaní sa mi to aj podarilo. Vždy boli pre mňa dôležitejšie činnosti, ako nedeľná návšteva kostola. A časom ma naši prestali do toho nútiť.
Po niekoľkých rokoch som sa znova dostala do kostola. Vďaka môjmu bratovi, ktorý sa začal pripravovať na 1. sväté prijímanie. Naša farnosť ponúkala efektívne využitie času. Začala som chodiť na spevokol a dostala som sa aj na detské stretká. Všade som sa dozvedala niečo o Bohu. Na môj vek mi tieto informácie stačili. Ja som postupne začala dospievať, ale moja viera nie. Cítila som čoraz častejšie, že mi niečo chýba. Len problém spočíval v tom, že som nevedela čo. Tak som sa znova začala pohrávať s myšlienkou prestať chodiť do kostola. Ale Boh mi to nedovolil.
Začala som chodiť na mládežnícke stretká a tak sa moja viera znova začala hýbať. Kŕmila som ju novými informáciami.
Časom som opustila aj tieto stretká, ale Boh ma nikdy nenechal samú a stále mi niekoho alebo niečo pošle do cesty, aby ma nestratil. I keď sú situácie, keď sa od Neho vzdialim, keď Ho necítim. Ale vždy sa k Nemu znova vrátim.
Uvedomujem si, že cez prekážky rastieme. A aj napriek ťažkým chvíľam chcem rásť pretože viem, že Boh je tu stále so mnou. Buď Jeho prítomnosť cítim v slove, situácii, alebo cez jednotlivých ľudí.
Som Mu vďačná a neustále Ho prosím, aby som Mu zostala verná.


Marta Kuboleková

Svedectvo Iva s Martina

Volám sa Iva, som z Martina a mám 18 rokov. Porozprávam vám svedectvo asi o najsilnejšom zážitku v mojom živote a tým je moje prvé stretnutie s Bohom – prvé obrátenie. Pre každého je určite nezabudnuteľný okamih, keď mu Boh dá pocítiť svoju nekonečnú lásku, keď sa mu podarí ťa presvedčiť, že si súčasťou jeho veľkého plánu, že máš poslanie, ktoré musíš splniť, ale že bez Neho sa ti to nikdy nepodarí.
Boh má svoje cestičky, ako ťa prilákať k sebe a o jednej takejto ceste chcem hovoriť. Nie vždy som bola veriaca. Pochádzam z ateistickej rodiny, kde jediným veriacim človekom, ktorý si potrpí na všetky náboženské veci je moja starká. Keď som bola malá a chodila som k nej na prázdniny, vždy ma brávala do kostola. Ale keď chcela, aby som chodila na náboženstvo a na prvé sväté prijímanie, mama s tým nesúhlasila a dva roky som starkú nevidela.
Vieru som tak bližšie spoznala, keď som mala 14 rokov, bola som deviatačka na základnej škole a mala som kamarátku – spolusediacu, ktorá bola o dva roky staršia.
Boží plán pri mojom obrátení sa začal vcelku dobre, pokračoval troška nepríjemným spôsobom, ale zakončil sa perfektne. Aby ste vedeli o čom hovorím, tak začalo sa to tým, že som sa ja a aj moja kamarátka prisťahovali na to isté sídlisko. Ona síce o rok skôr, ale to na veci nič nemení. Nepríjemnou situáciou bolo, keď prepadla. Ale prepadla do našej triedy, takže sa mi stala spolužiačkou. Tu sa pozastavím a chcem poukázať na to, že všetko zlé je na niečo dobré a že Boh využíva fakt rôzne príležitosti, aby konal svoje dielo.
Spočiatku som sa s ňou nerozprávala a až v tej deviatej triede sme začali viac komunikovať, chodiť von a dokonca sme spolu sedeli. Aj keď aj to bola „náhoda“, pretože ona mala sedieť s niekým iným, ale ten človek ju podrazil a sadol si inde a jediné voľné miesto bolo pri mne, tak tu aj skončila. Začali sme sa spoznávať, zistila som, že je katolíčka, chodí do spevokolov a tak. A potom som stále viac premýšľala nad Bohom, Jeho existenciou, až som začala cítiť potrebu ísť za Ním do kostola. No a v jeden piatok v škole na poslednej hodine som sa tak tejto kamošky spýtala, či by ma niekedy nezobrala do kostola. Ona bola úplne šťastná, ja tiež a na druhý deň v sobotu večer sa stala tiež „náhoda“, pretože som bola von a stretla som túto svoju kamošku a pýta sa, či v nedeľu nepôjdem s nimi do toho kostola. Ja som nadšene odpovedala, že áno, dohodli sme sa a bolo to super. V ten večer som sa ešte o tom rozprávala s mamou, či jej to nebude vadiť, keď pôjdem a ona, že nie. Tak som šla, všetko bolo úžasné, zacítila som Boží dotyk a túžbu ísť ešte ďalej. Začala som chodiť na spevokol, išla som na prvé sväté prijímanie, neskôr birmovka...Takže Boh použil moju kamarátku pre moje obrátenie. Ja síce s tým dievčaťom už nie som v žiadnom kontakte, ale spravila reformu v mojom živote. Vďaka nej som dnes tam, kde som. A samozrejme vďaka Bohu, pretože On to mal takto všetko perfektne naplánované.
Chcem ešte dodať, že je veľmi dôležité vo viere vytrvať. Snažiť sa o to, aby tie naše základy boli čo najpevnejšie. Aby sme sa nebáli povedať Bohu svoje Áno a stať sa tak súčasťou Jeho veľdiela. On nás potrebuje a ráta s nami, lenže do ničoho nás nenúti. Je to naša vôľa, či chceme kráčať s Ním, alebo nie. Ale s ním je to oveľa ľahšie. Zrazu nie si na všetko sám, ale ste dvaja. Preto Ho chválim za Jeho nekonečnú lásku a trpezlivosť.

Ivanka s Martina

Toto vše Ježíš vytrpěl aby my jsme mohli žít.Byl nevinný a přesto ho Mučili a nakonec Ukřižovali.
Naložili s ním hůře než s Vrahem.On,ale měl na výběr,mohl se tomu vyhnout a zachránit
si svůj život.Ale on to v žádném případě neudělal.Tak moc vás miloval a miluje i dnes.Nemyslel tolik na svůj život jako na ten váš.
A jsem silně přesvědčený,že je živý a myslí na něj do dnes.Bůh obětoval svého jediného milovaného syna aby žádný kdo v něho věří nezahynul ale měl život věčný.
Kdo z nás dokáže obětovat svého jediného syna aby tady v lásce sloužil lidem a pak tu lásku dokázal tím,že se nechá mučit a ukřižovat.Je to důkaz toho,že Ježíšovi a jeho otci o nás skutečně šlo a že nás opravdu milovali a milují.Mě to osobně stačilo na to abych odevzdal svůj život jemu,aby v něm vládl a abych ho následoval.Nikdo mě nikdy tak nemiloval aby za mě položil svůj život.Patřím mu a chci mu patřit.Miluje mě a jsem v dobrých rukou.Nechci ho křižovat a mučit i nadále protože vstal z mrtvých a žije.Pojdme a následujme Pána Ježíše vždyt on za to mnoho vytrpěl. A věřím,že kdyby v tu dobu byl na světě jenom jeden člověk tak by za něj Ježíš stejně umřel.

Svedectvo s Bezdomovcami

Na praci s bezdomovcami ma pritahuje to ze su taky jednoduchy. Na jednom krestanskom koncerte som bol dost mimo po takej skor zurkovej hudbe na chvalach, vsetko nablyskane a k tomu som riesil vtedy jeden spor s clovekom blizkym. Spor s clovekom som telefonicky vyriesil a vratil sa spat. Chvaly sa skoncili a medzi umelohmotnymi stolickami prechadzala zhrbena babka. Boh sa ma vtedy dotkol a bolo mi jasne ze si ceni vernost a jednoduchost a dokonca chudackost:). Na tej istej akcii sa rozpravalo neskor o bezdomovcoch, bolo totiz po zime 2005/2006 ked v Bratislave zamrzlo niekolko bezdomovcov. Hovorilo sa aj o nizkoprahovej noclaharni DePaul. No a teraz v DePaule mozem robit. To najdolezitejsie a najvzacnejsie na tej robote je ze sluzime Jezisovi v tych nudznych ludoch. Minule som prevezoval jednemu ujovi take male ranky na nohach a snazil som sa to robit jemne a byt k ujovi mily, a uvedomoval som si ze su to ajJeho nohy:) a bolo to pozehnanie pre mna. . Na bezdomovcoch okrem niekedy neprijemneho zapachu lezi aj kopec Bozieho pozehnania lebo su proste Bozi oblubenci cuduj sa svete. Mohol by som este vela napisat, ale pokusim sa to zakoncit niecim mudrym:).Matka Tereza zevraj povedala, ze sme neboli stvoreny pre pracu, ale na to aby sme boli Jezisovi.