Ako som sa dostala k viere?!
Volám sa Marta a pochádzam z Martina. Toto mesto určite nepatrí k veľkomestám a nádherné na ňom je to, že z každej strany ste obklopení krásou hôr. A možno to bude trúfalé, ale svoj život prirovnám k mestu. Môj život napĺňa veľa ľudí – rodina, priatelia, moje rozhodnutia, skutky a navyše oplýva Božou krásou, nádherou.
Dá sa povedať, že dlhý čas som žila svoju vieru povrchne. Od detstva som chodila každú nedeľu do kostola, lebo som musela. Niekedy som sa z tejto povinnosti chcela vyzuť. Po 1. svätom prijímaní sa mi to aj podarilo. Vždy boli pre mňa dôležitejšie činnosti, ako nedeľná návšteva kostola. A časom ma naši prestali do toho nútiť.
Po niekoľkých rokoch som sa znova dostala do kostola. Vďaka môjmu bratovi, ktorý sa začal pripravovať na 1. sväté prijímanie. Naša farnosť ponúkala efektívne využitie času. Začala som chodiť na spevokol a dostala som sa aj na detské stretká. Všade som sa dozvedala niečo o Bohu. Na môj vek mi tieto informácie stačili. Ja som postupne začala dospievať, ale moja viera nie. Cítila som čoraz častejšie, že mi niečo chýba. Len problém spočíval v tom, že som nevedela čo. Tak som sa znova začala pohrávať s myšlienkou prestať chodiť do kostola. Ale Boh mi to nedovolil.
Začala som chodiť na mládežnícke stretká a tak sa moja viera znova začala hýbať. Kŕmila som ju novými informáciami.
Časom som opustila aj tieto stretká, ale Boh ma nikdy nenechal samú a stále mi niekoho alebo niečo pošle do cesty, aby ma nestratil. I keď sú situácie, keď sa od Neho vzdialim, keď Ho necítim. Ale vždy sa k Nemu znova vrátim.
Uvedomujem si, že cez prekážky rastieme. A aj napriek ťažkým chvíľam chcem rásť pretože viem, že Boh je tu stále so mnou. Buď Jeho prítomnosť cítim v slove, situácii, alebo cez jednotlivých ľudí.
Som Mu vďačná a neustále Ho prosím, aby som Mu zostala verná.
Marta Kuboleková
Žádné komentáře:
Okomentovat