Svedectvo Marta s Martina

Ako som sa dostala k viere?!
Volám sa Marta a pochádzam z Martina. Toto mesto určite nepatrí k veľkomestám a nádherné na ňom je to, že z každej strany ste obklopení krásou hôr. A možno to bude trúfalé, ale svoj život prirovnám k mestu. Môj život napĺňa veľa ľudí – rodina, priatelia, moje rozhodnutia, skutky a navyše oplýva Božou krásou, nádherou.
Dá sa povedať, že dlhý čas som žila svoju vieru povrchne. Od detstva som chodila každú nedeľu do kostola, lebo som musela. Niekedy som sa z tejto povinnosti chcela vyzuť. Po 1. svätom prijímaní sa mi to aj podarilo. Vždy boli pre mňa dôležitejšie činnosti, ako nedeľná návšteva kostola. A časom ma naši prestali do toho nútiť.
Po niekoľkých rokoch som sa znova dostala do kostola. Vďaka môjmu bratovi, ktorý sa začal pripravovať na 1. sväté prijímanie. Naša farnosť ponúkala efektívne využitie času. Začala som chodiť na spevokol a dostala som sa aj na detské stretká. Všade som sa dozvedala niečo o Bohu. Na môj vek mi tieto informácie stačili. Ja som postupne začala dospievať, ale moja viera nie. Cítila som čoraz častejšie, že mi niečo chýba. Len problém spočíval v tom, že som nevedela čo. Tak som sa znova začala pohrávať s myšlienkou prestať chodiť do kostola. Ale Boh mi to nedovolil.
Začala som chodiť na mládežnícke stretká a tak sa moja viera znova začala hýbať. Kŕmila som ju novými informáciami.
Časom som opustila aj tieto stretká, ale Boh ma nikdy nenechal samú a stále mi niekoho alebo niečo pošle do cesty, aby ma nestratil. I keď sú situácie, keď sa od Neho vzdialim, keď Ho necítim. Ale vždy sa k Nemu znova vrátim.
Uvedomujem si, že cez prekážky rastieme. A aj napriek ťažkým chvíľam chcem rásť pretože viem, že Boh je tu stále so mnou. Buď Jeho prítomnosť cítim v slove, situácii, alebo cez jednotlivých ľudí.
Som Mu vďačná a neustále Ho prosím, aby som Mu zostala verná.


Marta Kuboleková

Svedectvo Iva s Martina

Volám sa Iva, som z Martina a mám 18 rokov. Porozprávam vám svedectvo asi o najsilnejšom zážitku v mojom živote a tým je moje prvé stretnutie s Bohom – prvé obrátenie. Pre každého je určite nezabudnuteľný okamih, keď mu Boh dá pocítiť svoju nekonečnú lásku, keď sa mu podarí ťa presvedčiť, že si súčasťou jeho veľkého plánu, že máš poslanie, ktoré musíš splniť, ale že bez Neho sa ti to nikdy nepodarí.
Boh má svoje cestičky, ako ťa prilákať k sebe a o jednej takejto ceste chcem hovoriť. Nie vždy som bola veriaca. Pochádzam z ateistickej rodiny, kde jediným veriacim človekom, ktorý si potrpí na všetky náboženské veci je moja starká. Keď som bola malá a chodila som k nej na prázdniny, vždy ma brávala do kostola. Ale keď chcela, aby som chodila na náboženstvo a na prvé sväté prijímanie, mama s tým nesúhlasila a dva roky som starkú nevidela.
Vieru som tak bližšie spoznala, keď som mala 14 rokov, bola som deviatačka na základnej škole a mala som kamarátku – spolusediacu, ktorá bola o dva roky staršia.
Boží plán pri mojom obrátení sa začal vcelku dobre, pokračoval troška nepríjemným spôsobom, ale zakončil sa perfektne. Aby ste vedeli o čom hovorím, tak začalo sa to tým, že som sa ja a aj moja kamarátka prisťahovali na to isté sídlisko. Ona síce o rok skôr, ale to na veci nič nemení. Nepríjemnou situáciou bolo, keď prepadla. Ale prepadla do našej triedy, takže sa mi stala spolužiačkou. Tu sa pozastavím a chcem poukázať na to, že všetko zlé je na niečo dobré a že Boh využíva fakt rôzne príležitosti, aby konal svoje dielo.
Spočiatku som sa s ňou nerozprávala a až v tej deviatej triede sme začali viac komunikovať, chodiť von a dokonca sme spolu sedeli. Aj keď aj to bola „náhoda“, pretože ona mala sedieť s niekým iným, ale ten človek ju podrazil a sadol si inde a jediné voľné miesto bolo pri mne, tak tu aj skončila. Začali sme sa spoznávať, zistila som, že je katolíčka, chodí do spevokolov a tak. A potom som stále viac premýšľala nad Bohom, Jeho existenciou, až som začala cítiť potrebu ísť za Ním do kostola. No a v jeden piatok v škole na poslednej hodine som sa tak tejto kamošky spýtala, či by ma niekedy nezobrala do kostola. Ona bola úplne šťastná, ja tiež a na druhý deň v sobotu večer sa stala tiež „náhoda“, pretože som bola von a stretla som túto svoju kamošku a pýta sa, či v nedeľu nepôjdem s nimi do toho kostola. Ja som nadšene odpovedala, že áno, dohodli sme sa a bolo to super. V ten večer som sa ešte o tom rozprávala s mamou, či jej to nebude vadiť, keď pôjdem a ona, že nie. Tak som šla, všetko bolo úžasné, zacítila som Boží dotyk a túžbu ísť ešte ďalej. Začala som chodiť na spevokol, išla som na prvé sväté prijímanie, neskôr birmovka...Takže Boh použil moju kamarátku pre moje obrátenie. Ja síce s tým dievčaťom už nie som v žiadnom kontakte, ale spravila reformu v mojom živote. Vďaka nej som dnes tam, kde som. A samozrejme vďaka Bohu, pretože On to mal takto všetko perfektne naplánované.
Chcem ešte dodať, že je veľmi dôležité vo viere vytrvať. Snažiť sa o to, aby tie naše základy boli čo najpevnejšie. Aby sme sa nebáli povedať Bohu svoje Áno a stať sa tak súčasťou Jeho veľdiela. On nás potrebuje a ráta s nami, lenže do ničoho nás nenúti. Je to naša vôľa, či chceme kráčať s Ním, alebo nie. Ale s ním je to oveľa ľahšie. Zrazu nie si na všetko sám, ale ste dvaja. Preto Ho chválim za Jeho nekonečnú lásku a trpezlivosť.

Ivanka s Martina